Pri príprave budúcich koučov pozorujem, že jednou z prvých výziev, s ktorými sa stretávajú, je zmena vo vlastnom prístupe a nastavení vnímania.
V bežných vzťahoch alebo rozhovoroch v pracovnom kontexte sme zvyknutí jednať z pozície pomocníka alebo experta. V práci je pre nás často podstatné druhých presvedčiť, presadiť svoj názor alebo uplatniť svoje skúsenosti. Pri komunikácii s priateľmi sa im zas v dobrej vôli snažíme pomôcť, poradiť, prípadne odľahčiť situáciu humorom alebo svojim vlastným príbehom.
Koučing nie je ani o radení, ani o odľahčovaní. Základom koučovacieho prístupu je koučovací mindset, ktorý je založený na akceptovaní pocitov a potrieb koučovaného a dôvere v jeho potenciál. V praxi je to však omnoho náročnejšie ako to znie. Tým, že v medziľudských kontaktoch to nie je prirodzené, s budúcimi koučami sa to učíme postupne.
Jednou z vecí, ktorá im v tom môže pomôcť, je tzv. „uzátvorkovanie“ svojich názorov, nápadov, skúseností. Tie často ovplyvňujú naše vnímanie a „nútia“ nás podsúvať ich vo forme rád alebo poučiek tomu druhému. Tým, že ich na chvíľu odložíme nabok, môžeme vnímať koučovaného a jeho situáciu plnšie a pomôcť mu sa v nej zorientovať. A to je základná úloha kouča. Svoje skúsenosti a názory má samozrejme vždy k dispozícii a keď je to vhodné a potrebné, vytiahne ich „zo zátvorky“ a ponúkne koučovanému na zváženie.
Týmto spôsobom budúci kouči môžu kultivovať svoj koučovací mindset, ktorý je základom koučovacej pozície a predpokladom na to, aby účinne využívali ďalšie koučovacie nástroje a postupy.
