Po rokoch práce s lídrami rôznych úrovní a vlastnej manažérskej praxe vnímam ako najväčšiu výzvu pre lídrov spracovať pasce, ktoré pred nich kladie ich vlastná osobnosť. Veľké ego a prílišná zraniteľnosť sú dva protipóly na tejto ceste, z ktorých každý je svojím spôsobom extrém zatemňujúci zrak. Na jednej strane je presvedčenie o svojej grandiozite, neprimerané sebavedomie alebo ilúzia neomylnosti, na druhej pochybnosti o svojej hodnote, neistota, obavy z chýb alebo zlyhania.
Manažéri, ktorí sa nachádzajú na niektorom z týchto extrémov, majú jednu vec spoločnú. Seba a svoje schopnosti vnímajú skreslene, čo ovplyvňuje ich prístup k práci a druhým ľuďom. Aj keď pracovné výsledky mávajú často nadpriemerné, limitujú seba aj druhých v kreatívnom využívaní potenciálu, ktorý sa skrýva v integrovaní týchto polarít.
Až prijatím svojej zraniteľnosti (v prípade extrému grandiozity) a uvedomením si svojich predností (v prípade extrému neistoty v seba) sa lídri dostávajú na vyššiu úroveň zrelosti. Seniorita lídra nespočíva iba v rokoch praxe a úrovni riadenia. Sila osobnosti lídra leží v preklenutí týchto dvoch paradoxov a posunutím sa k väčšiemu nadhľadu, reálnejšiemu pohľadu na seba a druhých, kreatívnejšiemu a zrelšiemu fungovaniu.
Najdôležitejšou rolou lídra je získať múdrosť „zraniteľnej nezraniteľnosti“.
