S novým rokom sa často spája odhodlanie realizovať zmeny vo svojej práci, vzťahoch alebo fungovaní. Je to symbolický začiatok, ktorý nám môže dodať energiu a motiváciu. Prečo potom v mnohých prípadoch prvotné nadšenie neprináša očakávaný efekt a naše úsilie postupne alebo aj rýchlo vyprchá?
Keď sa snažíme o zmenu, ideme väčšinou mimo svoju komfortnú zónu, mimo svoje zaužívané spôsoby a rutiny. Zo svojho návyku, vlastnosti alebo fungovania si urobíme „nepriateľa“, ktorého sa chceme zbaviť. Tak som sa napríklad roky snažila zbaviť svojho zlozvyku chodiť neskoro. Hovorila som si, že je to moja slabá stránka, že je to prejav zlyhania a že to v očiach druhých zo mňa robí nezodpovedného človeka. Mojej nedochvíľnosti som opakovane vyhlasovala frontálny útok. Väčšinou som to chvíľu vydržala, plánovala si veci dopredu, dávala si časovú rezervu do kalendára, pripomienky a pod. Po čase sa mi však stále a znova stávalo, že napriek všetkému som opäť prišla niekde neskoro. Vtedy som bola na seba nahnevaná, sklamaná a cítila som to ako prehru.
Paradox zmeny
Tento prístup je ako ísť hlavou proti múru. Paradoxom snahy o zmenu je totiž to, že čím viac sa o ňu snažíme, tým viac sa nám nedarí ju zaviesť alebo udržať. Samozrejme, neplatí to vždy a pre každého. Často to však platí práve pre zmeny, ktoré súvisia s našimi zaužívanými rutinami, vlastnosťami alebo pohľadom na svet a ktoré by sme si chceli udržať dlhodobo. Teda pre zmeny, ktoré sú pre nás zásadné. Nehovoríme tým však, že snaha pri zmenách nie je potrebná. Zmeny bez vynaloženia energie väčšinou nie sú možné. Ide však o to, kedy a akou formou energiu na zmenu vynakladáme.
Zastaviť sa a porozumieť
Pred tým, ako sa vrhneme do boja so svojimi neduhmi, do snahy o zlepšovanie svojich schopností alebo do budovania nových návykov, je dôležité sa zastaviť. Pozrieť sa na to, čo chceme zmeniť, z nadhľadu. Vnímať to ako súčasť celku, v kontexte s ďalšími svojimi stránkami, potrebami, skúsenosťami. Zastavenie nám pomáha lepšie porozumieť sebe aj situáciám, v ktorých sa nachádzame. Keď som takto preskúmala svoju nedchvíľnosť, prišlo mi, že to nie je o nezodpovednosti. Práve naopak. Je to o snahe stihnúť a urobiť mnoho vecí, dokončiť začaté, splniť si povinnosti načas, vyhovieť a pomôcť druhým. Tým, že chcem využiť každú chvíľku na maximum a optimisticky odhadujem svoje časové a iné kapacity (ako napríklad aj rýchlosť transportu😊), sa mi stáva, že naťahujem čas odchodu, aby som ešte stihla poslednú vec – urobiť, povedať, vypočuť… Vo svetle tohto uvedomenia som začala vnímať svoju nedochvíľnosť inak. Bez negatívneho hodnotenia, bez hanby, bez vnútorného tlaku na to, že sa ho nutne musím kompletne zbaviť.
Prijať a akceptovať
Potom, ako sa zastavíme a svojej situácii a správaniu lepšie porozumieme, otvára sa priestor na to, aby sme začali byť sami k sebe viac zhovievaví. Aby sme prestali vnímať to, čo chceme na sebe zmeniť, ako niečo zlé, nepriateľské. Aby sme prijali, že je to časť nás, že má svoje negatíva a väčšinou aj pozitíva. Tak aj ja som zrazu zistila, že väčšinou meškám iba pár minút, že sa vždy vopred ospravedlním, keď vidím, že neprídem načas a že na naozaj dôležité akcie a udalosti vždy chodím v predstihu. Tiež som začala viac vnímať, že ľuďom moje meškanie zvyčajne nevadí a že ho s pochopením a úsmevom prepáčia. Miesto toho, aby som zmenila svoju nedochvíľnosť, zmenila som svoj pohľad na ňu. Začala som ju dokonca vnímať ako svoju spojenkyňu, ktorá mi ukazuje, čo je pre mňa naozaj dôležité, na čom mi menej záleží, kedy sa púšťam do priveľa vecí… Keď zmeníme pohľad na veci, ktoré chceme zmeniť, môžeme sa uvoľniť. Môžeme si prehodnotiť, čo v skutočnosti zmeniť chceme, môžeme sa slobodne rozhodnúť, čo zmeniť vlastne nechceme. Takto získame čas a priestor na skúšanie nových postupov, na experimentovanie. Začneme byť sami so sebou viac trpezliví, neúspechy nás nedemotivujú. S akceptáciou seba a svojej situácie získame energiu na skutočnú zmenu.
